Rozmach zámorských plavieb v 15. až 18. storočí napomohol už relatívne presné mapy. Učenci boli pri ich skúmaní prekvapení najmä obrysmi pobrežia Afriky a Južnej a Severnej Ameriky. Vyzeralo to totiž tak, že keď sa posunú k sebe, perfektne pasujú. Snáď prvý historický záznam o tomto poznatku je už z roku 1620 od Francisa Bacona, anglického filozofa a štátnika.
V roku 1858 Antonio Snider, Američan pracujúci v Paríži, publikoval knihu o pohybe kontinentov. Uverejnil tiež kresbu spojeného kontinentu. Tá zobrazovala spojenú aj Európu so Severnou Amerikou a dokonca i Austráliu spojenú s východnou Afrikou.
Alfred Wegener a jeho rekonštrukcia Pangey
Pangea - súčasná rekonštrukcia
Táto práca zostala v nasledujúcich rokoch nepovšimnutá, ale tému v roku 1915 oživilo vydanie knihy nemeckého vedca a polárneho bádateľa Alfreda Wegenera s názvom Pôvod kontinentov a oceánov. Wegenerova práca si na rozdiel od Sniderovej získala značnú pozornosť a podporu. Objasňovala mnoho a v zásade jej ani nechýbala logika, ale väčšina autorovych dôkazov bola rozvláčna a jeho hypotéza nedokázala vysvetliť geologický mechanizmus riadiaci kontinentálny drift - napríklad ako by sa mohla indická doska, dávnoveká skala, ktorá je v podstate „zvarená" s ostatnou kôrou, uvoľniť a sťa baran naraziť do Ázie. A následne postupovať ďalej s takou silou, že mohlo spôsobiť obrovské vrásy dnes známe ako Himaláje.
...tak toto dokázala India svojim nárazom?!
...možno jej pomohla Kórea ;)
------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Jednu štvrtinu zemského povrchu pokrývajú vrchy majestátne siahajúce do výšok viac ako 1000 m nad morom.
Čo sa týka vzniku pohorí, je zaujímavosťou, že žiaden z veľkých nevulkanických horských reťazcov na našej planéte, či už Alpy, Andy alebo Himaláje, nie je starší viac než 100 miliónov rokov. Napríklad Alpy mali vzniknúť pred 30-35 miliónmi rokov. Akokoľvek, skôr než kolízii tektonických platní, hypotéza rastúcej Zeme pripisuje ich formáciu naskladaniu a tvorbe záhybov v kôre. Pretože zemská kôra je z granitu a je veľmi hrubá, má tendenciu zachovať si pôvodné zakrivenie. Potom, ako sa gravitácia snaží napraviť zakrivenie a prispôsobiť ho novému povrchu, kôra praská, láme sa a vyhadzuje vrásy vo veľkosti pohorí ako sú dnešné Himaláje (tie, mimochodom, s vekom približne 10 miliónov rokov, patria medzi veľmi mladé pohoria).
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Bullardova pangea
V priebehu ďalších rokov podpora tejto hypotézy opäť ochabla a stagnovala až do roku 1964 (resp. 1965), keď Sir Edward Bullard publikoval prácu, ktorá zahrňovala počítačom spracované spojenie obrysov pobreží Južnej a Severnej Ameriky proti Afrike a Európe. Keďže sa táto práca zakladala na práci počítača, samozrejme sa javila byť aj správna. Od tohto momentu kontinentálny drift konečne získal všeobecné uznanie a dnes - napriek tomu, že si vyžaduje veľmi radikálnu geomorfologickú zmenu vo veľmi krátkom období geologického času - sa stal prijímaným poznatkom. V podstate sa považuje za fakt. Významne k tomu prispelo aj prijatie platňovej tektoniky, súhlasnej s Wegenerovým kontinentálnym driftom (posunom), na formulovaní ktorej sa podielal anglický geológ a priekopník v rádiometrickom datovaní. Predložil hypotézu o konvenčnom prúdení v plášti vplyvom tepla z nukleárnych reakcií. Seizmológovia Kiyo Wadati a Hugo Benioff po nezávislom výskume hĺbkovej seizmickej aktivity v 1930-tych rokoch navrhli existenciu toho, čo poznáme ako Wadati-Beniofove zóny (subdukčné zóny pod kontinentmi).
Hoci nie je to tak dávno, čo sa časť vedcov prikláňala k jednoduchšiemu riešeniu, ktoré sprevádzalo myšlienku posunu kontinentov v podstate od začiatku.
Darwinova loď H.M.S. Beagle v Patagónii
Pri svojej druhej plavbe s plachetnicou Beagle v rokoch 1834-1835 teoretizoval Charles Darwin o tom, že expandujúca zem by mohla vysvetliť „preklopenie" kontinentálnej masy v Južnej Amerike, čo sa prejavilo vznikom stupňovitých rovín, ktoré charakterizujú vyzdvihnuté pláže v Patagónii a na západnom pobreží zasa vznikom pohoria Andy, ktoré lemuje hlboká oceánska priekopa. Neskôr sa vzdal tejto myšlienky a ako riešenie navrhol, že oceánske dno klesalo, kým pohoria rástli.
Vyzdvihnuté pláže v Patagónii
V roku 1859 sa expanziou Zeme zaoberal istý Alfred Drayson v knihe The Earth We Inhabit: its Past, Present and Probable Future (Zem na ktorej žijeme:jej minulosť, súčasnosť a možná budúcnosť). Táto kniha vyšla len rok po tom, čo Snider publikoval jeho prvú prácu o kontinentálnom drifte. Niektoré z Draysonových pozorovaní sú platné dodnes. Zaznamenal nevysvetliteľné zlomy v podmorských kábloch. V tých časoch boli umiestnené v pevných železných trubkách. Ak by sme sily pretrhávajúce podmorský kábel aplikovali pozdĺž jeho celej dĺžky, potom by expanzia mohla byť v miere, ktorú navrhoval Drayson (6000cm/rok). V skutočnosti tieto sily predpokladane pôsobili iba v stredooceánskych chrbtoch, čiže v podstate na miestach, kde sa káble poškodili.
---------------------------------------------------------------------------------------------
Rekonštrukcia podľa Scaleru (fialová farba zobrazuje zónu najintenzívnejšieho rastu oceánskeho dna)
-----------------------------------------------------------------------------------------------
V rokoch 1889 a 1909 Roberto Mantovani publikoval hypotézu o expanzii Zeme a kontinentálnom drifte. Domnieval sa, že súvislý kontinent pokrýval celý povrch menšej Zeme. Tepelná expanzia viedla k vulkanickej aktivite, ktorá prelomila masy zeme na menšie kontinenty. Tieto kontinenty sa od seba navzájom vzďaľovali kvôli pokračujúcej expanzii v mieste, kde sa roztrhli a ktoré dnes pokrývajú oceány. Hoci sa Alfred Wegener zmienil o určitých podobnostiach s jeho hypotézou kontinentálneho driftu, nezmienil sa však, že príčinou driftu v Mantovaniho hypotéze bola expanzia. Expanziu totiž považoval za určitú formu extrémizmu, ktorej sa treba vyhnúť.
Keď Ott Christoph Hilgenberg (1896-1976) publikoval svoju klasickú monografiu Vom wachsenden Erdball (O rastúcej Zemeguli) v roku 1933, s veľkou pravdepodobnosťou si nebol vedomý, že hypotéza expandujúcej Zeme sa objavila už skoršie. Akokoľvek, svoju knihu z 1933 venoval Wegenerovi ako pôvodnej inšpirácii pre svoje myšlienky... Hilgenberg vytvoril glóbusy z dreva, na ktorých zobrazil Zem v rôznych fázach expanzie a podobne ako Samuel Warren Carey (1911-2002) v Austrálii si uvedomil, že kontinenty v Tichom, Indickom a Južnom oceáne taktiež pasujú spolu, ale ako jedna masa pokrývajúca Zem o polovicu menšiu, ako je tá dnes.
Toto video v angličtine o Expandujúcej Zeme je peklad časti pôvodne nemeckého dokumentu z televíznej stanice Arte:
.... postupne sa približujeme k súčasnosti...
